V jednej dedine v polopúšti čakali deti príbuzných z inej oázy. Naplnili krčahy s vodou, napiekli sladkosti. Jedna žena si položila otázku, čo keď budú tak smädné naše deti, že nedokážu dokončiť dlhú cestu a od smädu zoslabnú pred našou dedinou?

Vzala krčah plný vody a šla po ceste deťom naproti. O polhodinu stretla na smrť vysmädnutého mladého človeka. Nemal už síl pýtať vodu. Chcela mu dať napiť, ale zadržala ruku. Veď je to voda pre naše deti! Mladý život vyhasol. A deti nakoniec zostali u dobrých ľudí na polceste, kde ich napojili a uložili spať. Žena sa vrátila naspäť domov aj s vodou. Tentokrát sa nechcela pozrieť do zrkadla. Len poslala muža, aby pútnika pochoval. Aj my niekedy zabúdame, že všetci naši priatelia raz boli cudzími. A rovnako zabúdame, že človek mieni a Pánboh mení. Len zachytiť vôľu Božiu.... A tou je zblížiť sa s tými ľuďmi dobrej vôle, ktorých máme tu a dnes, po ruke s dávajúcou dlaňou.